7 vecí, ktoré som sa naučila v roku 2024 a zmenili mi život

Toto je princíp, ktorý ma vždy fascinuje. Ak sa na niečo skutočne zameriam, takmer okamžite sa v tej oblasti začnú diať neuveriteľné veci. Niekedy mi to príde až vtipné, ako rýchlo to funguje.

Napríklad v mojom podnikaní – keď som sa rozhodla sústrediť na hojnosť, začala som ju vnímať všade okolo seba. Prišli nové príležitosti, klienti, ponuky, o ktorých som predtým ani netušila. Keď som sa naopak zamerala na to, že si potrebujem nájsť viac času pre seba, zrazu sa otvorili možnosti – objavil sa čas, ktorý som predtým „nemala“, a veci okolo mňa sa usporiadali tak, aby to bolo možné.

Tam, kde je moja pozornosť, ide energia, a tam sa začnú veci hýbať. Ak venujem pozornosť nedostatku, vidím ho všade. Ak sa však rozhodnem zamerať na rast, príležitosti či spokojnosť, môj „vesmír“ mi to začne potvrdzovať.

Keď si všímam, čo sa okolo mňa deje, ľahko nájdem súvislosť s tým, kam som predtým venovala svoju pozornosť. A to je pre mňa jasný dôkaz, že to funguje.

Tento rok som si uvedomila, že niektoré veci nemusia byť dokonalé alebo trvať večne, aby boli hodnotné. Napríklad ranné vstávanie. Zhruba 6 mesiacov z roka som vstávala pred piatou a naozaj mi to vyhovovalo – mala som pocit, že som efektívnejšia, mala viac času pre seba a na svoje priority. No potom prišiel čas, keď som cítila, že potrebujem zmeniť rytmus, posunúť si režim a dovoliť si viac spánku.

A viete čo? Obe obdobia boli pre mňa v poriadku a ani jedno nebolo „zlé“ alebo „nedostatočné“. Nenútim sa k tomu, aby som vstávala skoro celý rok, a vôbec sa za to neviním. Niektoré veci mi vyhovuje robiť pravidelne a dlhodobo, iné – ako toto vstávanie – si prispôsobujem podľa toho, ako sa cítim a čo v danom období potrebujem.

Podstatné je, že som našla rovnováhu. Sú týždne, keď mi skoré vstávanie prináša radosť a energiu, a sú týždne, keď si užívam posunutý režim. Ani jedno nie je „lepší“ alebo „horší“ spôsob, oboje je pre mňa správne. Nie všetko musí byť dokonalé na 100 %, aby som z toho mala 100 % pocit spokojnosti.

Tento bod pre mňa znamená najmä realistické plánovanie a postupné kroky. Často sa na začiatku roka nadchnem a stanovím si obrovské ciele – také, ktoré sú možno reálne, ale až o päť rokov. A to nie je zlé, lenže ak si na začiatku poviem, že chcem ísť z nuly rovno na sto, často to skončí frustráciou alebo tým, že to vzdám.

Napríklad v oblasti pasívneho príjmu – ísť z nuly na 200 € mesačne je cieľ, ktorý je reálny a splniteľný. Ale skočiť z nuly rovno na 10 000 €? To sa podarí za rok len málokomu. Ak však dokážem spraviť prvý krok, ísť z nuly na jeden, a potom výsledky postupne násobiť – napríklad každý rok zdvojnásobiť to, čo už mám – zrazu je ten veľký cieľ omnoho bližšie, ako by sa mohlo zdať.

Toto „z nuly na jeden“ neplatí len v podnikaní, ale aj v iných oblastiach. Či už ide o cvičenie, úspory, vzdelávanie alebo vzťahy. Malé kroky sú dôležité, pretože sú uskutočniteľné. A keď sa na ne sústredím, postupne sa dostanem tam, kam chcem.

Tento rok som sa poriadne ponorila do témy financií – prečítala som niekoľko kníh, absolvovala semináre a postupne som si začala budovať úplne iný vzťah s peniazmi. Až vtedy som si naplno uvedomila, aké dôležité je sa tým naozaj zaoberať: vedieť presne, kde mám svoje peniaze, odkiaľ ku mne prichádzajú, kam smerujú, ako ich môžem investovať či efektívne používať.

Dlhé roky som mala peniaze ako prostriedok, o ktorom som vlastne nechcela príliš premýšľať. Bolo to spojené s pocitom nedostatku – akoby som si tým, že sa na ne nepozerám, „chránila“ svoje emócie. Ale práve naopak – keď som sa im začala venovať, keď som ich prestala ignorovať a začala s nimi pracovať vedome, zrazu to celé začalo dávať zmysel.

Peniaze nie sú len prostriedok na míňanie, ale aj nástroj, ktorý môže pracovať pre mňa. A to sa netýka len investovania, ale aj budovania zdravého vzťahu k nim – vnímať ich ako súčasť môjho života, nie ako niečo, čoho je „málo“ alebo „veľa“. Ak sa o ne starám, ak s nimi zaobchádzam zodpovedne a s rešpektom, ich energia sa zmení. Tento posun bol pre mňa tento rok kľúčový.

Uvedomila som si, že oddych je absolútne kľúčový. Nestačí si len občas dopriať voľný večer alebo nepracovať jeden deň v týždni (hoci aj to je pre mňa dôležité a držím si ho pravidelne). Rozhodla som sa na konci roka vypnúť úplne – na 2-3 týždne nepracovať, nemať žiadne plány, len si dovoliť zastaviť.

Viem, že mi to pravdepodobne „pokazí“ algoritmus na sociálnych sieťach, ale medzi týmto a vlastným psychickým zdravím je pre mňa voľba jasná. Je lepšie si dopriať potrebný čas na oddych a načerpať novú energiu, než ísť na doraz, vyčerpať sa a riskovať, že sa z toho raz nervovo zrútim a celé to zabalím.

Tvorba a práca majú pre mňa zmysel len vtedy, keď ich robím v pohode a s radosťou. A to sa dá len vtedy, keď mám čas oddýchnuť si a znovu sa „nadýchnuť“. Oddych je teda pre mňa niečo, čo si nebudem vyčítať, ale vedome plánovať a chrániť, pretože viem, že sa mi to vráti stonásobne – v energii, nápadoch a kvalite mojej práce.